Prvá písomná spomienka našej komunityToto je darčekový list od kráľa Andrása II. v roku 1209. V tomto, kráľ dáva obec Szentgyörgy predchodcovi grófa Szentgyörgyho, Sebus, spolu so štyrmi ďalšími obcami Uralov - Cecles, Bratislava, Church Tree a Eberhardt (v latinčine Ybreharth).

Podľa 1260 záznamov sa terra Eburhardi spomína ako naša dedina, teraz je uvedená ako Villa Eberhardi v roku 1311 sa stretávame v roku 1390 pod menom Ebersdorf a 1397 Eberharth. Od roku 1808 maďarský názov Eberhard, nemecký ekvivalent Eberhard - z ktorého možno odvodiť názov obce - možno predpokladať zakladateľa obce, ale nie je o tom žiadny dôkaz.

V 13. storočí bol Eberhardon jedinou cestou cez cval cez Kis - Dunaj Calló. Stredoveká významná lodná doprava je demonštrovaná rôznymi opismi prístavu, colné vyberanie. V roku 1369, kráľ Louis som povolil most.

V 13. storočí bola obec nemecká. To možno vystopovať do 16. storočia, potom je obec úplne vyhynutá. V roku 1543 bola vláda Svätého Juraja rozdelená a časť bola zapísaná Michaelovi Mereymu. Po roku 1626, majetok Szentgyörgyi bude nadobudnutý rodinou Palffy, a druhý bude prevedený manželstvo Anny Mérey do rodiny Balassy. Boli tiež súčasťou panstva, vrátane členov rodu Pápal, Héderváry a Forgách.

V 17. storočí panstvo a hrad postupne, karcibiskup György Szulcényi (1595 - 1685). Je významnou postavou v maďarských dejinách 17. storočia, narodených za skromných okolností, ktorý získal najväčšie a najvýznamnejšie svetské a cirkevné pozície v jeho živote. Jeho ochrancom a významným podporovateľom bol Péter Pázmány, ostrihomský arcibiskup. Ako lojálny patrón Domu v Habsburgu viedol prísnu protireformnú politiku. V roku 1674, šesť kalvínskych mníchov boli privedení do Eberhardu, a tu boli nútení pracovať s nimi.

V 19. storočí prišiel Eberhard Appončaniaktoré boli najväčšou a jednou z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodín. György Apponyi (1808 - 1899) Eberhard sa stal hlavným sídlom jeho vlády "premenil hrad na príjemné miesto odpočinku obklopené parkami pre dnešný neoklasicistický štýl. Syn prvorodeného, Albert (1846 - 1933), ktorý bol vynikajúcim rečníkom a politikom, tu žil s rodinou až do roku 1923. Starší obyvatelia dediny si ho pamätali ako dobrodinca dediny, ktorý nestratil ruku v záplavách, požiari a svetovej vojne. Počas svojej politickej kariéry bol na mnohých miestach, hovoril šiestimi jazykmi, niekoľkokrát bol v Amerike ako hosť Theodor Roosevelt, s ktorým bol v korešpondencii mnoho rokov. Dňa 17. apríla 1910 bol hosťom hradu v Hékharde aj prezident Roosevelt.

Po vzniku Československa prišla v roku 1923 Hékhardiho vláda do štátu, hradu, parku a ekonomických oblastí verejná poľnohospodárska škola sa stalo jej sídlom, ktoré, zatiaľ čo žije dodnes, už nie je v hrade, ale v budove študentského hostela v parku.

Počas druhej svetovej vojny bola dedina pripojená k Maďarsku spolu s veľkou časťou Callókör. Ale po vojne sa vrátil do Československa. Po stáročia sa názov dediny zmenil. Ale v roku 1946 miestny komisár zmenil svoje meno na Malinovo na počesť maršala Malinovskija. Podľa neho maršal strávil jednu noc a dva dni na prednom pochode tu v roku 1945, ale stále o tom nie je žiadny dôkaz.

Väčšina obyvateľov sa stala obeťou násilnej deportácie do Česka a Maďarska v období od roku 1946 do roku 48 a v súlade s dohodou o výmene občanov so slovenskými perami na prázdne portály.